kto som, čo som...
Moje skutočné meno je Zora Puškáčová. Narodila som sa jedného horúceho septembrového dňa v roku 1982 v Bratislave a dovolím si o sebe povedať, že som hrdý lokalpatriot a že ma nesmierne štvú neprajníci a všetci duševní maloroľníci, ba až bezzemkovia, ktorí trpia agrokomplexom a posmešne volajú moje mesto "Bradavica na Dunaji"
(bradavice na vás!). Som zvláštnou kombináciou vlastností, ktoré sa v jednom človeku nezvyknú stretávať... ale o tom sa už dočítate v nasledujúcich riadkoch, prerývanými mojimi náhodnými úvahami a inými myšlienkovými procesmi...
moje detstvo
Už ako dieťa som bola "prípad!. Do všetkého som strkala nos, na všetko som sa pýtala a všetko chcela vedieť, niekedy asi aj viac, než by sa patrilo:-) Navždy však budem vďačná "mojim", že ma ušetrili predškolských zariadení. Starala sa o mňa babička a aj keď ma do značnej miery rozmaznala
(čo som pochopila až na staré kolená...), doma som sa rozvíjala tak, ako som chcela ja. Nikto mi nekázal, kedy mám obedovať, kedy mám ísť spať...
Keď mi prišlo "predvolanie" do škôlky, prečítala som si ho
(vedela som už čítať - taký som ja samouk!:-) a schovala! Takže som nikam nešla, hehe:-) A nech mi nikto netvrdí, že dieťa, ktoré nechodilo do škôlky, bude mať problémy v škole, bude choré, nezapadne do kolektívu... Nič mi nechýbalo, nestal sa zo mňa asociál, ba naopak, ešte mi to prospelo!
Pokiaľ budem môcť, nedám svoje deti do škôlky. Aj keď teraz neviem, ako si to raz zariadim, ale nejako bolo, nejako bude:-)
obľúbené činnosti malého dievčatka
Bábiky a iné typické dievčenské hry (na obchod, na kuchyňu, na mamičku...) ma vôbec nebavili. Spätne keď sa na to dívam, viem aj prečo: Lebo v nich je všetko "akože" a nič nové sa nevytvára. Bábika akože ide spinkať, bábika je akože hladná, bábika akože plače atď. A ja som potrebovala hry s nádychom reality a zároveň kreativity.
Našťastie doma zakrátko zistili, že s bábikami ma teda nepotešia:-) A tak som mala, po čom som túžila: LEGO. Celé hodiny som sa dokázala hrabať v množstve kociek a najradšej som stavala domy. Tie som rozložila po izbe a mala som mesto. S nemocnicou, obytnou štvrťou, políciou, hasičmi, letiskom...
Inokedy som zase robila domy... papierové. Toto moje hobby "pestujem" dodnes
(ráčite vodný mlyn??? ;-))) Alebo pretekárska autodráha - ďalšia moja milovaná hračka. Vždy som si našla nejakú obeť, s ktorou sme si autodráhu rozložili v druhej izbe (v prvej boli domy z LEGA!), chytili ovládače do rúk a súťažili, koho autíčko prejde ako prvé 15 kôl do cieľa. Bolo treba dávať pozor na zúženú vozovku, na križovatky a najmä spomaliť do zákrut - oblúky, osmičky... to všetko bolo na dennom poriadku:-)
prvá trieda
Asi to bolo tou mojou všetečnosťou, keď som si okruhy svojich znalostí iniciatívne rozširovala ďalej a ďalej. V čase, keď som nastupovala do prvej triedy, som vedela čítať, písať a počítať, sypala som z rukáva druhy motýľov, kvetov, vtáčikov... Všetci z môjho okolia si mysleli, že mi to v žiadnom prípade nemôže byť na škodu a ja som sa do školy veľmi tešila. A hoplá, chybička sa vľúdila. Mojej - vtedy ešte súdružke - učiteľke nesmierne vadilo, že jej "vytŕčam z davu" a v duchu kolektivizácie sa ma snažila zarovnať s ostatnými.
Pravda je, že v škole som sa nudila a nechápala som, prečo sa musím učiť, že hruška a hruška sú dve hrušky a že prečo namiesto písmenok musím kresliť podivné háčiky, čiaročky a oblúčiky. Chcela som tú svoju veľkú encyklopédiu prírody, halóóó, chcem si ju priniesť do školy! Navyše som bola o hlavu vyššia ako ostatní spolužiaci a potrebovala som "o číslo" väčšiu lavicu, lebo som sa do prváckej nezmestila...
Podľa "súdružky" som bola "príliš živá" a "narúšala som disciplínu kolektívu", niečo v takom duchu. Zámerne ignorovala všetky moje snahy, nechcela ma vyvolať čítať a zatiaľčo šlabikáre mojich spolužiakov tvorili počtom včielok doslova úľ, môj zíval prázdnotou. Ale ja som sa nezlomila
(veru, som tvrdý oriešok:-).
Po roku sa ale zistilo, že do tej triedy som bola chybne (!) zaradená a že patrím do inej (kvôli navštevovaniu poobednejších družín, kam som - typicky - nechodila a pritom som bola v čisto "družinárskej triede"... ach, zase som svojou odlišnosťou narúšala súdružkinu kolektívnu jednotu!!!)
pani učiteľka Mistríková
Tým som sa dostala od druhého ročníka k (už pani) učiteľke, ktorú si doteraz veľmi vážim. Elegantná, inteligentná dáma s porozumením - tak by sa dala stručne charakterizovať. Nevadilo jej, keď som na hodiny prírodovedy nepovinne - ale za to s veľkým nadšením - ovládala všetky druhy babočiek (pávooká, admirál, osiková, brestová, pŕhľavová...) alebo vysvetľovala, čo je krakľa belasá, a nevadilo jej ani keď som sa na hodinách hudobnej výchovy sama pýtala ku klavíru, že chcem doprevádzať mojich spolužiakov pri speve. A dokonca na výtvarnej výchove ma nechala ostatných učiť japonské umenie papierových skladačiek - origami. Letiaci žeriav zožal najväčší úspech, to si pamätám. A ešte aj čertovská hlava:-)
matematická trieda
Tri kľudné roky uplynuli rýchlo a ja som sa s prechodom na druhý stupeň ocitla... v matematickej triede. Bez akéhokoľvek uvedomenia našich doma som sa tam jednoducho prihlásila, urobila skúšky najlepšie zo všetkých žiakov a bolo to. A keďže som to ja, čo musí byť všade, s radosťou som chodila na všetky matematické, chemické a fyzikálne olympiády a Shakespearove memoriály, až sa mi môj triedny učiteľ (matematikár) začal vyhrážať, že mám vraj vysoké absencie a že ak ešte budem toľko a toľko hodín chýbať, nechá ma robiť komisionálne skúšky. Skľudnilo ho, až keď som priniesla hŕbu diplomov a ocenení, ktoré následne nadšene vystavil na nástenku v triede:-)
Podotýkam, že tieto štyri roky neboli až také ľahké - v triede sme boli 3 (neskôr 2) dievčatá a 27 chlapcov. 27 chlapcov v predpubertálnom veku, ktorí nepoznajú lepšiu zábavu, ako cez prestávku biť dievčatá po hlave so zemepisnými atlasmi alebo hádzať po nich mikroténové sáčky naplnené vodou, ktoré sa následne po dopade roztrhnú a ich obsah sa vyleje na nevinnú obeť;-) Čudujem sa, že som to prežila celá, bez vytrhaných vlasov!:-) A zdá sa mi to byť tak dávno...
gymnázium
Nuž, pokračujeme:-) Nastal čas rozhodnúť sa, akým smerom sa ďalej vyberiem. Zvíťazilo gymnázium. Štyri roky prežité na strednej škole boli pekné, boli tam vcelku fajn ľudia, či už spolužiaci alebo naši "profáci", no nemôžem povedať, že by to boli roky najkrajšie... Patrila som do partie "Kocky" - aj keď som vôbec "nekockovala":-) Asi mám dobrú audiovizuálnu pamäť - vďaka nej som si takmer všetko zapamätala na vyučovaní a doma som nemusela sedieť nad knihami, ale mohla som pestovať svoje rozsiahle záľuby - naďalej som hrala na klavír, kreslila, robila papierové modely... a čím ďalej tým viac som sa začala venovať počítačom.
Pamätám, keď som si bola u nás na gymnáziu prvýkrát zaregistrovať internetové konto. Naši správcovia siete
(rooti, onoho času CB a VIX) si ma najprv premerali od hlavy po päty ako malé decko a potom sa ma spýtali, či viem rozdiel medzi "login" a "password" a či viem správne vypínať systém. Mňa sa to vtedy nesmierne dotklo a opýtala som sa ich, že či myslia, že som blondína
(pre tých, čo ma nepoznajú - som bruneta:-). Pravda je, že presvedčiť ich o tom, že nie som prefarbená:-), ešte nejaký ten čas trvalo...
baba alebo chalan?
Tiež sa mi už niekoľkokrát stalo - v začiatku
Corrs? Of course!, kedy som ešte nemala prezývku DeepGirl - že ma v mailoch oslovovali v mužskom rode (!). A každý jeden, koho som sa následne opýtala, prečo si myslí, že som chlap, keď som v skutočnosti žena, odpovedal veľmi podobne: "V živote som sa nestretol s tým, aby sa baby venovali webmasteringu!"
(...aj keď ja ich zopár osobne poznám a dokonca mám pocit, že webmajsterky robia lepšie stránky ako webmajsteri!)
dutá vŕba
Niekedy v tom čase sa čoraz viac ľudí začalo na mňa obracať so svojimi problémami. Neviem, čím som si zaslúžila, že vzbudzujem v ľuďoch vidinu tej najdokonalejšej "dutej vŕby", aká len na svete existuje. Nevadí mi to, cítim, že je to akoby moje poslanie - vypočuť životné príbehy, poradiť a dodať silu pokračovať ďalej. A pritom sa môj postoj k tým, čo sa mi zverujú, vôbec nemení. Dalo by sa povedať, že to beriem "profesionálne". Profesionálna dutá vŕba:-) A ak sa už niečo mení, tak si tých ľudí začínam ešte viac vážiť, keď vidím, aké bremená si životom nesú a ostatní si myslia, že je všetko naprosto OK. A ešte jedna dôležitá vec: Nie som trstina, ktorá vo vetre šepká: "Kráľ Mídas má oslie uši..."
"jeptiška" (???)
Ja napríklad vôbec nefajčím, alkohol pijem len príležitostne a všeobecne preferujem kľud. Necítim potrebu ísť v piatok večer na diskotéku, do rána sa natriasať v ohlušujúcom rytme troch tónov
(a ničiť si tými decibelmi sluch...), k tomu sa poriadne naliať alkoholom a pritom si myslieť, že som ohromne sexi a odviazaná. Namiesto toho si zájdem s priateľmi do nejakého útulného podniku, kde si môžeme nerušene "pokecať". Pre niektorých životný štýl absolútne nepochopiteľný, dokonca ma párkrát nazvali "jeptiška"
(nuž, tá "jeptiška" sa medzičasom vydala, hehe...). Ja však nikdy nezmením zásady len preto, aby som niekam patrila a som na seba hrdá, že som si nedala odťať hlavu, aby som nevytŕčala z davu... Určite nie som bežný zjav súčasného sveta a nehanbím sa za to:-)
rozcestie v tvare husej nôžky:-)
V máji 2001 som úspešne zmaturovala, dokonca aj s jedným predmetom navyše, k tomu si urobila štátnicu z angličtiny
(fakt som nejaka hyperaktívna, mala by som sa krotiť...) a zvládla prijímačky na tri vysoké školy. Jedna lákavejšia ako druhá! Nakoniec som si vybrala jednu bližšie nemenovanú fakultu
(kto vie, vie, kto nie, do toho ho nič a aj tak by ste to neuhádli!;-) a roky, ktoré som tam prežila, boli nádherné...
Škola mi popri titule Mgr. dala aj skvelých priateľov, s ktorými sa cítim dobre, ale najmä životnú lásku, môjho manžela. Muža, ktorého milujem, ktorý mi dáva pocit istoty a pri ktorom chcem zostarnuť. Dokážeme pri sebe stáť v dobrom aj v zlom a aj keď ani jeden z nás nie je ideálny, rozhodli sme sa naše životy spojiť.
Stále si uvedomujem, koľko správnych rozhodnutí to chcelo, aby som sa spleťou ciest a cestičiek dostala práve k nemu a spolu s ním zároveň sa mi otvorila aj cesta k Nemu...
čakať sa oplatilo!
Ale to už predbieham. Ako čerstvá "magorka" som sa ocitla na úrade práce. Pár mesiacov som si tam pobudla a neľutujem. Čakanie sa mi mnohonásobne vrátilo, pretože som našla prácu, o ktorej sa mi ani nesnívalo:-) Nie je to studnica obrovských zárobkov ani raketovej kariéry, je to miestečko, kam sa každý deň teším, kde robím prácu, ktorá ma baví, a kde som obklopená milými a najmä ľudskými ľuďmi. Vidím, že ešte nevymreli a za to si ich vážim.
pani, nie slečna...
Po takmer piatich rokoch krásneho vzťahu som sa za môjho milovaného Ivana vydala. Svadba bola nádherná, ale celé sa to zomlelo tak rýchlo, že som sa nestihla poriadne ani spamätať! Ako sama seba poznám, obávala som sa, že celý obrad od dojatia preplačem, ale emócie prišli na mňa až vonku pred kostolom pod záplavou kvetov:-) Obaja vieme, že začiatky v dnešnej budú ťažké, ale nebojíme sa:-)
Takže sa stala zo mňa pani, mám nové priezvisko a nové doklady. A nový život pred sebou...
na záver...
Na záver tohoto siahodlhého rozprávania Vám chcem poďakovať, že ste to dočítali až sem. Niektorí sa možno pousmejú, niektorí len nechápavo zavrtia hlavou a pre niektorých možno práve vyrástla slnečnica...