zopár biografických faktov...
Bruno Ferrero sa narodil v talianskom mestečku Villarbasse neďaleko Turína. Je saleziánskym kňazom. Vyštudoval filozofiu, teológiu a psychológiu a niekoľko rokov bol učiteľom na strednej škole. Rozhodol sa zamerať na výchovu a vzdelávanie mládeže, v roku 1974 založil časopis pre chlapcov "Mondo Erre", od roku 1988 pôsobí vo vydavateľstve Elledici. Popritom v rokoch 1990 - 1995 bol i redaktorom časopisu "Dimensioni Nuove". V roku 1996 sa stal riaditeľom Elledici. Na konte má niekoľko kníh s rodinnou tematikou, s tematikou výchovy detí a najmä adolescentov, ako aj pútavé knihy určené najmladším čitateľom. Väčšinu svojho času venuje práve deťom a ich rodičom, pre ktorých aj píše, a je presvedčený, že treba začínať od rodiny.
Najviac si však získal srdcia čitateľov svojimi zbierkami príbehov "na potešenie duše", ktoré loví doslova zo všetkých kútov sveta a ktorých sa na svete predalo viac ako milión výtlačkov. Všetky útle knižočky vyšli aj u nás vo
vydavateľstve Don Bosco.
malé príbehy na potešenie duše
Nebyť nejakých inzertných novín, ktorými sa prepĺňajú schránky, asi by som sa nikdy nedozvedela o Brunovi Ferrerovi ani o jeho poviedkach. V rubrike v duchu "na voľný čas" som sa však zahľadela do niekoľkých ukážok a zostala som očarená... Príbehy zo seba vyžarovali správnu dávku "človečiny" a naozaj dokázali moju dušu potešiť, tak ako máločo. Preto som sa zakrátko vybrala do predajne
vydavateľstva Don Bosco, rozhodnutá zaobstarať si "Malé príbehy na potešenie duše" a na moje prekvapenie som zistila, že ich vyšlo spolu deväť! Tak som si námätkovo vybrala
"Život je všetko, čo máme" a napriek autorovej rade, že jeden príbeh na deň stačí, "zhltla" som ich na posedenie. Postupne som si kupovala ďalšie knižky, ale tu som sa už umiernila a čítala ich pomalšie:-)
Na to som sa rozhodla Bruna Ferrera skontaktovať a poďakovať mu. Nezostalo pri jednom e-maile:-) Každá odpoveď v sebe niesla toľko ľudskosti ako jeho knihy... Nakoniec ma napadlo prispieť "troškou do mlyna", niekoľko pekných príbehov, ktoré kolujú po internete, som preložila do angličtiny a poslala do Talianska:-) A milo ma prekvapilo, že Don Bruno aj niekoľko z nich použil zatiaľ vo svojej poslednej zbierke
"Ale veď máme krídla".
S láskavým dovolením samotného autora uverejňujem päť krásnych príbehov, aby ste aj vy mali možnosť pocítiť, aké to je, keď sa vaša duša poteší...
Osol a flauta
Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty.
Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou, a keďže obaja v rozum verili, rýchle sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili.
Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra… a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval.
Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.
Poriadok
Raz jedna žena priviedla synčeka k Mahatma Gándhímu a požiadala ho: „Mahatma, povedz mu, aby už nejedol sladkosti.“
„Buď taká dobrá a príď o tri dni,“ odpovedal Gándhí.
Po troch dňoch sa žena vrátila s dieťaťom a Gándhí povedal dieťaťu:
„Prestaň jesť sladkosti.“
Žena sa spýtala:
„Prečo si nás nechal čakať tri dni, aby si nám povedal len toto?“
Mahatma povedal: „Lebo pred troma dňami som aj ja ešte jedol sladkosti.“
Keby sa všetci, čo rozkazujú, kážu, vyžadujú, naliehavo požadujú a vykrikujú, rozhodli robiť to, čo žiadajú od druhých, tento svet by bol rajom.
Rozhodnutie triedy
„Ak mi to nedovolíš, nebudem môcť ísť do školy! Bola by to hanba… Je to veľmi dôležité, mama!“ Elena sa pustila do plaču. To bola jej najúčinnejšia zbraň.
„No tak dobre, urob ako chceš…“ zamrmlala matka a hodila lyžičku do drezu. „Budeš vyzerať ako strašidlo. Tvoja vec.“
V ďalších dvadsiatich troch rodinách sa odohrala viac-menej podobná scénka. Bolo to v rodinách žiakov druhej B triedy strednej školy Karola Alberta Savojského. V ten deň sa dohodli na niečom dôležitom. V druhej B však bolo dvadsaťpäť žiakov. A naozaj, len v dvadsiatej piatej rodine sa vyvíjali veci trochu inak. Betka sa zmenila na uzlík nervov a jej mama a ocko sa snažili povzbudiť ju. Dievčinka utekala už po pätnásty raz poobzerať sa do zrkadla.
„Budú sa mi smiať, viem to. Maja ma neznáša a Paľo mi hovorí ,špáradlo‘… Už sa nevedia dočkať.“ Po líčkach sa jej začali kotúľať veľké slzy. Pokúšala sa nasadiť si na hlávku šiltovku, ktorá jej bola trochu veľká.
Ocko sa na ňu zahľadel s pokojným výrazom: „Netráp sa, Betka. Čoskoro ti dorastú. Tvoja liečba prebieha veľmi dobre a o pár mesiacov budeš v poriadku.“ „Ja viem, ale pozri!“ Betka nešťastne ukázala na svoju lesklú a ružovú hlavu v zrkadle. Pri liečbe leukémie, ktorá ju postihla pred dvomi mesiacmi, jej vypadali všetky vlasy.
Mama ju objala: „Vydrž, Betka. Uvidíš, že ich to rýchlo prejde…“
Betka smrkla, nasadila si šiltovku, vzala ruksačik a pobrala sa do školy.
Pred dverami druhej B sa jej srdiečko silno rozbúchalo. Zavrela oči a vstúpila dnu.
Keď ich znovu otvorila a chcela ísť k svojej lavici, naskytol sa jej čudný pohľad. Všetci, ale naozaj všetci jej spolužiaci mali na hlave čiapky! Obrátili tváre k nej, s úsmevom si čiapky zložili a zvolali: „Vitaj znovu medzi nami, Betka!“
Všetci boli ostrihaní dohola, aj Maja, ktorá bola taká pyšná na svoje kučery, aj Paľo, aj Elena a Janko a Petra… Všetci. Vstali a ponáhľali sa objať Betku, ktorá nevedela, či má plakať, alebo sa smiať, a iba zašepkala: „Ďakujem…“
Spoza katedry sa usmieval aj profesor Donati, ktorý si vlasy nedal ostrihať, lebo mal plešinu a jeho hlava vyzerala ako biliardová guľa.
Tí, ktorí pomáhajú iným znášať utrpenie, milujú Božím srdcom.
Detektívka v továrni
V továrni mali problém. Denne sa rozkrádal tovar. Vedúci zverili úlohu prehliadnuť každého zamestnanca pri odchode z práce jednej špecializovanej spoločnosti.
Väčšina robotníkov otvárala spontánne tašky a dala si prezrieť nádoby, v ktorých si nosievali jedlo. Súkromní policajti sa usilovali skontrolovať všetkých zamestnancov až do posledného človiečika. Ten odchádzal každý deň posledný s vozíkom plným odpadu. Jeden strážnik sa musel dobrú pol hodinu prehrabávať v potravinových obaloch, cigaretových ohorkoch a pohárikoch z umelej hmoty, aby skontroloval, či nevynáša niečo hodnotné. Nikdy nič nenašiel.
Raz večer povedal nahnevaný strážnik človiečikovi: „Počuj, ja viem, že niečo berieš. Každý deň prekontrolujem odpadky vo vozíku, ale nikdy som nenašiel nič, čo by sa oplatilo ukradnúť. Už som z toho blázon. Povedz mi, ako to robíš, a sľubujem ti, že nepodám nijaké hlásenie.“
Muž pokrčil plecami a povedal: „Je to jednoduché – kradnem vozíky.“
Nechápeme úplne zmysel života, ak si myslíme, že náš život je čas na vyhľadávanie odmien a pôžitkov.
Búrlivo a s narastajúcou frustráciou prehrabávame svoje dni a roky. Hľadáme odmenu a úspech, ktorý by dal nášmu životu hodnotu, ako ten strážnik, ktorý hľadal hodnoty v odpadkoch vo vozíku.
Zabúdame na to, že ak sme sa naučili žiť, sám život nám bude odmenou.
A život je všetko, čo máme.
Sila myšlienky
Akýsi pútnik kráčal poľným chodníkom, keď v tráve na jeho okraji zbadal čosi zvláštne, vyzeralo to ako kameň.
„Je to had,“ pomyslel si.
Had sa vztýčil a smrteľne ho poštípal.
A potom šiel tým istým chodníkom iný pútnik. Aj on zbadal kameň zvláštneho tvaru.
„Je to vtáčik,“ povedal si.
A vtáčik zatrepotal krídlami a odletel.
Na tmavej opustenej ceste zastalo auto s prepichnutou pneumatikou. Vodič vystúpil a zistil, že nemá zdvihák. Už sa ho zmocňovalo zúfalstvo, keď v diaľke zazrel svetielko. Bolo tam akési hospodárstvo.
Vybral sa pešo tým smerom a cestou začal premýšľať:
„A čo keď mi neotvoria?“ „A čo keď nebudú mať zdvihák?“ „A čo keď mi ten sedliak nebude chcieť ten zdvihák – ak ho má – požičať?“
Pri každej úzkostlivej otázke jeho pobúrenie rástlo a keď konečne prišiel k domu a sedliak mu otvoril, bol taký rozzúrený, že ho udrel päsťou do tváre a zareval: „Zožer si ten svoj hnusný zdvihák!“
Či sa ti to páči, alebo nepáči, smer tvojej cesty, ktorá sa volá život, určujú tvoje myšlienky. Ak máš myseľ plnú skľúčenosti a sklamania, žiješ v ich zajatí. Povedz chlapovi, že je hlúpy. A hlúpym sa stane.